Dnes je streda, 30.november 2022, meniny má: Ondrej, Andrej
Čas čítania
8 minutes
Zatiaľ prečítané

Marián Turner: Kultúra je jediné, čo nás identifikuje ako národ

september 06, 2022 - 08:00
Elegán, ktorý si odkrútil pätnásť rokov ako riaditeľ v umeleckom súbore Lúčnica, aby sa následne, s rovnakou túžbou vylepšovať veci, stal generálnym riaditeľom Slovenskej filharmónie. Telesa, ktoré združuje tých najlepších profesionálnych hudobníkov. Čo všetko jeho pozícia obnáša, a ako vníma kultúrne povedomie v našej krajine nám porozprával Marián Turner.
Foto: 
Archív Marián Turner

Budova Slovenskej filharmónie je vám dôverne známa, keďže ste tam pôsobili v rokoch 1991-1992 na pozícií prvého flautistu. Pozícia generálneho riaditeľa, ktorú zastávate od januára je však kompletne z iného súdka. Ako sa v nej zatiaľ cítite?

Od začiatku som vedel, že Slovenská filharmónia je umelecky veľmi silná inštitúcia. Je slušne stabilizovaná a kvalitne obsadená z hľadiska umeleckého i ľudského. Máme vynikajúci orchester, výborný spevácky zbor a komorný orchester. Náročné bolo obdobie covidu a lockdownu, no teraz sa už, našťastie, vraciame do bežného prevádzkového režimu. Za posledných šesť mesiacov filharmonici popri domácich koncertoch aj veľa cestovali. Orchester bol na turné v Rakúsku, Nemecku a v Dubaji, absolvovali sme zájazdy aj po mnohých slovenských mestách s komorným orchestrom a vystúpenia speváckeho zboru mohli vidieť a počuť diváci v Nemecku, Slovinsku a vo Švajčiarsku. Popritom plynule pokračovala príprava na novú sezónu. Okrem profesionálnej kvality našich hudobníkov by som rád vyzdvihol aj ľudský faktor ostatných zamestnancov filharmónie. Milujú svoje povolanie a aj pomocou toho si udržujú dobrú náladu a záleží im na každom detaile ich práce. Aj preto môžem povedať, že slovenskí filharmonici sú takí, akí by profesionáli mali byť. Takže sa tu cítim zatiaľ veľmi dobre.

Čo tvorí gro najbližšieho jesenného programu v Slovenskej filharmónii?

V piatok, 23. septembra, otvoríme 57. ročník Bratislavských hudobných slávnosti, ktoré budú mať vskutku lákavý obsah. Na úvod zaznie kantáta slovenského skladateľa Ilju Zeljenku, ktorého nedožité deväťdesiate narodeniny si v roku 2022 pripomíname. Sólistkou v jeho diele bude známa sopranistka Slávka Zámečníková. Koncert zaznie pod taktovkou šéfdirigenta Slovenskej filharmónie Daniela Raiskina a ďalším sólistom bude vynikajúci chorvátsky klavirista Dejan Lazić. Okrem toho pricestujú orchestre ako Česká filharmónia, Accademia Nazionale di Santa Cecilia, Royal Philharmonic a ďalší výborní domáci a medzinárodní umelci. Raritou, ktorá určite zaujme čitateľky Slovenky, bude koncert Slovenského komorného orchestra 4. októbra, kde bude spolu na javisku päť vynikajúcich slovenských ženských sólistiek.  Záverečný koncert e zaznie opäť v podaní Slovenskej filharmónie, pod taktovkou renomovaného francúzskeho dirigenta Alexandra Blocha a s vynikajúcim americkým huslistom Gilom Shahamom ako sólistom. Na začiatku septembra nás čaká aj Koncert bez bariér, na ktorom sa dotkneme bratislavskej Reduty. A to v podobe špeciálnej, hmatovo-zvukovej pomôcky pre nevidiacich a slabozrakých návštevníkov, ktorú tam predstavíme. Ako sólista vystúpi s našim komorným orchestrom mimoriadne talentovaný, len pätnásťročný huslista Viktor Knapp, ktorý sa narodil ako nevidiaci. Naše telesá však nastúpili do práce po dovolenke už v druhej polovici augusta, a tak máme za sebou už aj úspešné turné vo Švajčiarsku. Musím s hrdosťou a radosťou povedať, že Slovenská filharmónia má naozaj veľmi dobré renomé aj v zahraničí, kde máme výborné odozvy a časté pozvania. 

Čomu sa z vašej pozície vo filharmónií aktuálne najviac venujete?

Samotnej príprave na novú sezónu, čo zahŕňa množstvo faktorov, potom finančnej stabilizácii inštitúcie, organizácii chodu samotnej filharmónie, oprave strechy, dofinancovaniu BHS, nákupu nových hudobných nástrojov a techniky a podobným záležitostiam. A, samozrejme, hľadím aj do budúcna, kde spadá dofinancovanie platov, tvorba nových pracovných miest, valorizácia a podobne. Ide o veľmi intenzívnu denno-dennú prácu. No ja som si tú zodpovednosť uvedomoval od začiatku a je to pre mňa profesionálna výzva, ktorú si vážim. Nešlo by to ale všetko realizovať bez dobrého tímu spolupracovníkov, ktorých našťastie vo filharmónii mám a na ktorých sa môžem spoľahnúť.

20220711_182450.jpg

Foto: 
Archív Marián Turner

Máte ukážkovo krásnu kariéru, pätnásť rokov vedenia Lúčnice za sebou, tá je však odlišným telesom. V čom vidíte najväčšie rozdiely predošlého riadiaceho postu a toho, ktorý zastávate v súčasnosti?

V prístupe a vytváraní podmienok smerom k zamestnancom a náplni ich práce. Umelecký súbor Lúčnica je síce fenoménom slovenskej kultúry a roky, ktoré som v ňom strávil, si budem vždy ceniť, no je to súbor amatérsky. Je založený na báze dobrovoľnosti a okrem vedenia tam nikto z jeho tanečníkov, alebo zboristov nie je zamestnancom. Ide o hobby vykonávané vo voľnom čase. Naopak, v Slovenskej filharmónií sú kvalifikovaní odborníci a vyštudovaní profesionáli stálymi zamestnancami inštitúcie. Vykonávajú svoje povolanie na základe najskôr absolvovaného náročného konkurzu a následne zmluvne viazaného pracovno-právneho vzťahu. Plán práce určuje naštudovať a zrealizovať každý týždeň nový, mimoriadne náročný program. K tomu je povinnosť dodržiavať všetky profesionálne a zákonné predpisy, podmienky a povinnosti zo strany zamestnancov, ako aj zamestnávateľa. Vrátane napríklad vzťahu s odborovými organizáciami. Rozdiel amatérskej a profesionálnej sféry je teda neporovnateľný a aj spektrum pracovných povinností a rozsah a náročnosť výkonov tých takmer tristo zamestnancov Slovenskej filharmónie sú logicky oveľa väčšie.

Prečo by podľa vás mali ľudia chodiť na koncerty vážnej hudby?

Aby zažili niečo, čo nemôžu zažiť nikde inde. Reduta je sama o sebe vysoko estetické prostredie a prísť do nej v príjemnom peknom oblečení a vypočuť si neopakovateľný hudobný výkon, je zdravou potravou pre dušu. Ak by som takú návštevu koncertu prirovnal k stolovaniu, tak poviem, že pozývame ľudí, ktorí sa nechcú uspokojiť len s fastfoodom na stojáka, ale chcú vyššiu kvalitu stolovania a kvalitný kulinársky zážitok. Navyše má návšteva koncertu aj silný sociálny rozmer, keďže je o stretnutiach s ľuďmi podobného vkusu, názorov i vzdelania. Návštevníkom sa u nás často až zatajuje dych nad virtuóznymi výkonmi umelcov. Sú to vzácne chvíle, kedy nastane silná výmena energií medzi javiskom a hľadiskom a prenesú sa na vás všetky tri zložky stvárnenia umeleckého diela. A to, keď autorov nápad, vyjadrený originálnym hudobným jazykom v skladbe dokáže sólista, či orchester naštudovať a interpretovať tak, že ho pochopí a akceptuje publikum v sále.  Ak táto symbióza zafunguje, tak je to ako keby vám bájna Šeherezáda rozprávala príbeh z tisíc a jednej noci spôsobom, že zabudnete, čo ste chceli urobiť a túžite len ďalej počúvať.

Mnoho rodín má túžbu viesť deti k umeniu odmalička, len možno nevedia ako na to. Potešujúcou správou je vaša snaha o modernizáciu Slovenskej filharmónie, priblíženie ju mladým ľuďom, deťom..

Aj mňa, samozrejme, teší, keď vidím plnú sálu možných budúcich abonentov (úsmev). Každý z nás si pamätá povinné výchovno-vzdelávacie koncerty z čias našej mladosti, ktoré však veľmi obľúbené neboli, práve kvôli ich forme prezentácie a často aj obsahu. Aj preto sa snažíme priblížiť k mladým ľuďom v modernejšom, hravejšom a interaktívnom šate, o čo je veľký záujem. Máme koncertné cykly pre mladých, Filharmonickú škôlku, cyklus Junior, rodinné koncerty i hudobnú akadémiu. Moderátor Martin Vanek, muzikológ Tomáš Boroš a ich spolupracovníci vedia, spolu s našimi hudobníkmi, sprostredkovať úžasne prístupnú a zábavnú formu prezentácie hudby a hudobných nástrojov. Sú to veľmi obľúbené a dobre navštevované koncerty.

Máte konkrétne predstavy, kam by sa ešte mohla Slovenská filharmónia pod vašim vedením uberať?

Popritom, aby sa zachovalo jej hlavné hudobné poslanie, by som bol rád, aby sa nám podarilo ešte viac osloviť mladé publikum, ľudí na sociálnych médiách, pohrať sa s dizajnom a grafikou, dostať sa viac do médií, či priniesť do programov viac súčasnej tvorby. Jednoducho, byť modernou hudobnou inštitúciou, ktorá popri umeleckej kvalite ide aj s dobou v aktuálnych formách komunikácie a je lákavým miestom na trávenie času pre ľudí rôznych vekových kategórií. Už teraz streamujeme vybrané koncerty, čím vzniká hudobná knižnica so širokým portfóliom. Začíname aj s novým podcastom, bude sa volať Filharmonici.

Čo vás najviac na vašej práci teší?

Keď dosiahnem akýkoľvek, aj čo len malý posun v napĺňaní plánov, ktoré som si vysníval, že vo filharmónii urobím. Keď si potom večer sadnem na krásny koncert po celodennej námahe, tak si ho naozaj užijem, je to moja satisfakcia. 

A je niečo, čo vás v práci vyslovene hnevá?

Vzťah štátu ku kultúre, ale aj časti verejnosti k umelcom. Mám pocit, akoby si naši kompetentní úplne neuvedomovali, akú silu a dôležitý význam má kultúra pre spoločnosť. Hudobný priemysel má aj veľký ekonomický prínos. Doslova ma urážalo, keď niekto na umelcov v pandémii nadával, že majú ísť konečne robiť manuálne „niečo poriadne“. To je predsa absurdné. Sú to vynikajúci odborníci vo svojich profesiách, ktorí dlhé roky poctivo študovali a dodnes denne na sebe makajú, aby svoje povolanie mohli vykonávať. Prečo by mali ísť robiť niečo iné? Okrem toho sú aj horšie finančne ohodnotení, ako umelci v okolitých krajinám. A či ich je treba? Veď si skúsme dať doma dole obrazy, vypnúť hudbu, rozhlas, televíziu, YouTube, dať preč knihy, či prestaňme pozerať filmy. Ako sa nám bude žiť ? Kultúra je jediné, čo nás identifikuje ako národ, nič iné, originálnejšie nemáme. Veľmi túžim po väčšej podpore a uznaní kultúry v našej krajine.

Ako vnímate deficit modernej kultúrnej sály v Bratislave?

Veľmi dobre si ho uvedomujem. Aj kvôli tomu sa snažím pre navrátenie Domu umenia v Piešťanoch späť pod organizačnú štruktúru Slovenskej filharmónie. Historicky tam patrí, pretože bol postavený ikonickým architektom, Ing. Ferdinandom Milučkým v roku 1980, ako regionálne pracovisko Slovenskej filharmónie. Okrem tohto kultúrneho stánku a novej budovy SND, ktorej dokončenie trvalo dvadsať tri rokov, sa prakticky štyridsať rokov na Slovensku nepostavila žiadna budova určená pre profesionálne hudobné produkcie. V Poľsku, v Čechách i Maďarsku sa stavia toľko koncertných siení a u nás nič. Jeden kultúrny národ ale predsa nesmie klesnúť pod určitú hranicu. Preto sa s obavou pýtam, kam my ako spoločnosť vlastne smerujeme ?

S manželkou Katarínou ťaháte za jeden povraz nielen doma, keďže je harfistkou v Slovenskej filharmónií už dvadsaťšesť rokov. Aj deti pokračujú vo vašich šľapajach?

Máme dvadsaťštyri ročného syna Tomáša, ktorý je právnik. Hudba ho však nezlákala na profesionálnu dráhu, aj keď ako chlapec bol členom Bratislavského chlapčenského zboru, hral na klavíri a doteraz spieva v lúčničiarskom zbore. Manželka, popri profesionálnom hraní v orchestri, začala učiť aj na VŠMU. Popri denných starostiach je teda u nás doma kultúra a hudba zvlášť prirodzene témou číslo jeden. 

Viac sa dočítate v aktuálnom čísle týždenníka Slovenka

- - Inzercia - -