Dnes je streda, 30.november 2022, meniny má: Ondrej, Andrej
Čas čítania
4 minutes
Zatiaľ prečítané

V lesku uhorskej koruny

august 07, 2022 - 07:00
Takmer tri storočia bola Bratislava hlavným sídlom Uhorského kráľovstva a zvony svätomartinského chrámu boli prvé, ktoré ohlasovali svetu nového panovníka. Do centra pozornosti sa Bratislava dostala za veľmi dramatických okolností.
Foto: 

V roku 1526 po nešťastnej porážke Uhorska v boji s Osmanskou ríšou pri rieke Moháč utrpelo kráľovstvo zdrvujúcu porážku a na bojisku padol aj kráľ Ľudovít II. Jagelovský. Južná časť Uhorska bola pod nadvládou tureckého polmesiaca a do ich rúk padol Budín, Ostrihom, ako aj Stoličný Belehrad, a tak sa centrum diania muselo presunúť severnejšie, do oblastí dnešného Slovenska. Bratislava sa tak stala najvýznamnejším mesto Uhorska a od roku  1563 až do roku 1830 zažívala časy svojej kráľovskej slávy.

Ako prvý bol v Dóme sv. Martina korunovaný Maximilián II. Habsburský, ktorý sa stal aj prvým cisárom novej ríše - Rakúska-Uhorska.

Maximiliánom II. začala veľkolepá éra Habsburgovcov, ktorá trvala takmer štyristo rokov, až do roku 1918.  Na tomto jednom z najprestížnejších trónov sa vystriedalo mnoho členov rodiny. Pripomeňme si aspoň tých najvýznamnejších a najpozoruhodnejších.

Rudolf II. 

Mecenáš umelcov a astrológov

Osobnosť svojrázneho cisára Rudolfa II. spopularizovala aj dodnes obľúbená rozprávka Cisárov pekár a pekárov cisár. Narodil sa v roku 1552. Spolu s bratom Matejom boli vychovávaní na dvore svojho strýka, španielskeho kráľa Filipa II. 

Keď  Rudolf II. v roku 1572 nastúpil na trón, preniesol svoje sídlo z Viedne do Prahy a na dvore zaviedol skutočne pozoruhodné zvyky. Obklopoval sa známymi umelcami, vlastnil jednu z najpozoruhodnejších umeleckých zbierok a okrem toho mal slabosť na alchymistov a astrológov, predpovediam ktorých skutočne veril.  Nevedno ktorý z nich, či to už bol Eduard Kelley alebo slávny Tychon Brahe mu pošepli, že hviezdy ho varujú pred manželstvom. Faktom je, že sa nikdy neoženil. Na ženy však nezanevrel. Naopak bol nimi doslova posadnutý a zvláštnu priazeň prejavoval najmä grófke Kataríne Stradovej, ktorá sa stala jeho celoživotnou neoficiálnou partnerkou a porodila mu niekoľko detí. Najznámejším z nich sa stal ich spoločný syn Julius Caesar.  Ten však vošiel do dejín veľmi nešťastným spôsobom. Prejavila sa uňho duševná choroba, ktorú zdedil po otcovskej línii a stal sa obávaným sadistom a násilníkom, ktorý mal na krku niekoľko surových vrážd.

Rudolf II. zomrel v januári 1620 a príčinou jeho smrti bol okrem iných vážnych chorôb aj syfilis. 

Karol VI. 

Otec Márie Terézie

Narodil sa v roku 1685, krátko po tom, ako cisárska armáda oslobodila pevnosť Nové Zámky z rúk Turkov, a tak bolo jeho narodenie prepojené mimoriadne významnou udalosťou. Tá akoby poznamenala celý jeho život. Ako jednému z mála príslušníkov kráľovskej krvi sa mu dostalo priazne oženiť sa z lásky. V roku 1708 uzavrel manželstvo s Alžbetou Kristínou Brunšvickou, ktorá bola považovaná za jednu z najkrajších žien európskych kráľovských dvorov. Láska im vydržala počas celého manželstva, žiaľ Alžbetina krása sa časom rozplynula v množstve vína, ktoré pila najskôr na radu lekára, aby konečne počala a porodila syna, neskôr preto, že sa z nej stala alkoholička. Návyk na víno jej zostal, syna sa však Karol VI. nedočkal. V manželstve sa mu však narodili dve dcéry a najmä tá staršia, Mária Terézia, sa napokon stala najoslavovanejšou panovníčkou, ktorá tromfla aj svojich mužských predchodcov ako aj nástupcov na trón.

Mária Terézia zdedila krásu po matke a vladárske schopnosti po otcovi. Ten jej zabezpečil korunu geniálnym diplomatickým ťahom – pragmatickou sankciou, ktorá deklarovala nedeliteľnosť habsburskej ríše a upravovala nástupníctvo na trón. To, čo bolo dovtedy nemysliteľné, teda aby na takýto post zasadla žena, sa stalo skutočnosťou. A tak Dóm sv. Martina v Bratislave, ktorý sa v roku 1712 stal miestom korunovácie Karola VI. sa približne o tridsať rokov neskôr dožil jedného z najvýznamnejších momentov našich dejín –korunovácie mladej a krásnej Márie Terézie, ktorá sa takto stala pomazanou uhorskou kráľovnou.

Ferdinand V.

Mal dobré srdce, s rozumom to bolo horšie

Narodil sa v roku 1793 a bol skutočnou obeťou častých takmer incestných sobášov, ktoré boli v habsburskej dynastii mimoriadne obľúbené a odporúčané ako jedna z najúčinnejších diplomatických zbraní. Od detstva ho sužovali početné epileptické záchvaty, ktoré v kombinácii s rachitídou znižovali šancu, že raz z neho vyrastie charizmatický panovník s vrodeným kráľovským majestátom. No keď nastal čas stať sa kráľom, chudák Ferdinand sprevádzaný súcitnými pohľadmi dvoranov sa napokon podvolil. Napokon, nikto nepredpokladal, že bude skutočne vládnuť, na to mal predsa svojich ľudí. V roku 1830, keď sa pri korunovačnom pahorku v Bratislave zhromaždil aristokratický výkvet mocnárstva, sa všetci tvárili, že v tomto mužovi s dobráckym, no len málo chápajúcim úsmevom na tvári, oslavujú skutočného kráľa.

Pokiaľ by panoval v pokojných časoch, možno by to aj ustál. Avšak v čase jeho nástupu na trón už na dvere klopali roky meruôsme a Európou sa prehnala revolučná vlna, ktorá prirodzene neobišla ani podunajskú monarchiu. 

V decembri 1848 na radu kniežaťa Metternicha s veľkou radosťou abdikoval a korunu odovzdal svojmu synovcovi Františkovi Jozefovi. Ferdinand V. odišiel na svoju „cisársku penziu“ do Prahy, kde  prežil po boku svojej oddanej manželky Márie Anny spokojný harmonický život, ako ktorýkoľvek lepšie situovaný mešťan. Kráľovské výsady mu skutočne ku šťastiu nechýbali. Ľudia ho mali veľmi radi. Poznali ho ako láskavého a vľúdneho staršieho pána, ktorý si pre každého našiel milé slovo a deťom rád rozdával cukríky či drobné darčeky. 

Ferdinand V. zomrel v roku 1875 vo veku 82 rokov.

- - Inzercia - -