Dnes je piatok, 12.august 2022, meniny má: Darina
Čas čítania
8 minutes
Zatiaľ prečítané

Prvá slovenská dirigentka Elena Šarayová: Najradšej mám hudbu v tichšom prevedení

august 03, 2022 - 10:09
Prvá profesionálna slovenská dirigentka Elena Šarayová - Kováčová spolupracovala s Bratislavským detským zborom ako dirigentka, neskôr prevzala aj funkciu umeleckej vedúcej a zbor napokon viedla v spolupráci so svojím synom Ondrejom Šarayom a klaviristkou Natašou Kurilovou. Popri tom stihla byť pri zakladaní Dámskeho komorného orchestra, kde pôsobila tiež ako umelecká vedúca a dirigentka a viedla Spevácky zbor slovenských učiteliek Ozvena so sídlom v Trenčianskych Tepliciach. S týmito telesami sa predstavila na viac ako tritisíc koncertoch doma i v zahraničí. Svojím ľudským a profesionálnym prístupom si prirodzene podmanila svojich speváčikov, ktorí ju nenazvú ináč ako „Naša Ečka“.
Foto: 
Archív Elena Šarayová

Ste  prvou slovenskou profesionálnou dirigentkou, rozhodli ste sa študovať niečo naozaj výnimočné, najmä keď hovoríme o šesťdesiatich rokoch. Ako a kde u vás vzplanula vášeň pre dirigentskú paličku?

Po maturite v Nových Zámkoch v roku 1960 som išla študovať klavír na Konzervatórium v Bratislave. Keďže mi odpadli – vzhľadom na maturitu – literné predmety, mala som viacej času a využila som príležitosť ísť  na dodatočné prijímacie pohovory na kompozično-dirigentský odbor. Prijali ma a až tam som prvýkrát zistila, čo to dirigovanie vôbec je. Študovala som popri klavíri aj spomínaný odbor. Už v druhom ročníku som sa rozhodla, vďaka môjmu pedagógovi dirigovania prof. Kornelovi Schimplovi,  aj pre štúdium orchestrálneho dirigovania. Neskôr, po maturite na konzervatóriu, som sa rozhodla pokračovať v štúdiu orchestrálneho dirigovania na VŠMU, u profesora Dr. Ľudovíta Rajtera. Orchestrálni dirigenti majú povinné štúdium odboru zborové dirigovanie, počas dvoch rokov. Tam ma viedol profesor Dr. Juraj Haluzický. Na jeho radu som sa rozhodla dokončiť si aj zborové dirigovanie, čo bolo pre ženu v uplatnení ďaleko jednoduchšie. Druhým mojím pedagógom bol Prof. Ján Strelec, zakladateľ BDZ v roku 1962.

Rešpektovali vás muži v práci ako dirigentku - ženu?

Už pri diplomovom koncerte som spolupracovala s orchestrom a zborom Slovenskej filharmónie. Tam som svojou prípravou a výsledkom na koncerte vzbudila u profesionálnych hudobníkov rešpekt a úctu. Vždy, keď mal sláčikový DKO, pri zahraničných koncertných cestách, v dramaturgii aj potrebu dychových nástrojov, „vypožičala“ som si skvelých hudobníkov z dychovej sekcie SF. Nadviazali sme všetci hlboké, dlhoročné priateľstvá, vždy podčiarknuté krásnymi spomienkami z koncertov, trvajúcimi až dodnes.

Hudbe ste zasvätili život, rovnako ako manžel. Vo vašich šľapajach však pokračujú aj ďalší členovia rodiny.

Áno, manžel bol celý profesionálny život violončelistom v Slovenskom komornom orchestri Bohdana Warchala pri Slovenskej filharmónii. Starší syn Ondrej je dirigent. Venuje sa dirigovaniu viacerých zborov  s množstvom koncertov doma i v zahraničí. Vyučuje ako docent zborového dirigovania na HTF VŠMU a Liturgický spev a hudobné predmety na Evanjelickej  Bohosloveckej fakulte UK. Mladší syn je vyhľadávaný huslista, nielen v domácich orchestroch, ale aj vo svete.

Ste zakladateľkou Dámskeho komorného orchestra, viedli ste Spevácky zbor slovenských učiteliek Ozvena a boli ste aj dirigentkou Bratislavského detského zboru. Ako si spomínate na toto rušné obdobie vo vašom živote?

Toto obdobie bolo pre mňa úžasné, koncerty ma napĺňali šťastím a necítila som rozdiel či sa konajú vo veľkomestách, ako napr. Paríž, Moskva, Ottawa, alebo v malej dedinke na Slovensku. Mala som obrovské šťastie, že som nikdy nepociťovala únavu. Ďalším šťastím u mňa bolo, že som mala schopného a spoľahlivú manažérku v BDZ i DKO, Kristínu Holčíkovú – moju sestru. Okrem iného nám v BDZ zorganizovala dvojmesačné koncertné turné v Japonsku. V DKO koncerty na všetkých 7-mich Kanárskych ostrovoch.

Dámsky komorný orchester znie veľmi noblesne, ako vznikla idea založiť tento výnimočný spolok?

Spomínaná rada od profesora Juraja Haluzického, ktorý ma viedol v zbore znela, aby som sa ako žena venovala viac zborovému dirigovaniu ako orchestrálnemu. Stále mi to vŕtalo v hlave, tak som sa rozhodla, že sa pokúsim v roku 1969 založiť Dámsky komorný orchester. V profesionálnych orchestroch bolo veľa žien, ale najdôležitejšie bolo, aby som obsadila kontrabas. Bez neho to nie je právoplatný komorný orchester. Zašla som teda za kontrabasistkou pani Evou Vaňkovou z bývalého Symfonického orchestra československého rozhlasu a tá nadšene moju ponuku prijala. Odborne mi pomáhali najprv manžel a neskôr syn Peter. Veľkú vďaku pociťujem aj k vedeniu Univerzitnej knižnice v Bratislave, ktoré nám bezplatne poskytlo svoje priestory na nácviky po dobu 25 rokov.

Od roku 1967 do roku 2007 ste spolupracovali s Bratislavským detským zborom ako dirigentka, vnímate isté rozdiely v tom, aké boli deti vtedy a teraz? 

Určite áno. Iné boli deti kedysi a iné sú dnes, ale detská duša je stále čistá, vnímavá, len dnes podlieha viacerým vplyvom. Kedysi sa nedalo ľahko vycestovať za hranice, takže isté „lákadlo“, okrem vzťahu k hudbe a k priateľstvám v kolektíve, boli aj zahraničné cesty. Neskôr sa cestovanie stalo jednoduchším, do sveta deti cestujú s rodičmi a mladých ľudí lákajú rôzne, či už jazykové, alebo zážitkové pobyty. V zásade sú deti stále krásne bytosti, ktoré svoju činnosť v speváckom zbore radi robia preto, lebo sa naučia chápať hodnoty hudby i zborovej interpretácie  a zároveň  majú aj pocit sebarealizácie z krásy jednotlivých výkonov. Len im treba rozumieť a dokázať s nimi pracovať tak, aby boli zaujaté a vo výsledku šťastné. 

Ste už v dôchodkovom veku, venujete sa pracovne ešte nejakým projektom alebo si užívate zaslúžený oddych? 

Akosi mi je stále čas „krátky“. Profesionálne sa nevenujem už žiadnym telesám. Bratislavský detský zbor (BDZ) som viedla štyridsať rokov a Dámsky komorný orchester (DKO) štyridsaťštyri rokov. Dávnejšie som viedla Spevácky zbor slovenských učiteliek - Ozvenu (SZSU) pätnásť rokov. To je celkom slušný výpočet umeleckej činnosti. K tomu ešte dvadsaťpäť rokov pedagogickej práce na HTF - VŠMU, kde som ako docentka vyučovala zborové dirigovanie, takže nič z toho dnes už nepraktizujem. Doteraz bývam pozývaná do domácich a medzinárodných porôt zborových a inštrumentálnych súťaží v SR, alebo v ČR. 

Precestovali ste takmer celú Európu, Kanadu, Japonsko, USA a taktiež africké Zimbabwe. Pochádzate zo Zvolenskej Slatiny. Aký máte vzťah k rodnému kraju? Zatúžili ste niekedy Slovensko opustiť?

Nikdy v živote mi nenapadlo opustiť naše krásne Slovensko, hoci som precestovala množstvo krajín so zaujímavými mestami a vďačným publikom. Návraty domov boli vždy čarovné a plné očakávaní. Stredné Slovensko je nádherné, ale špeciálne ku Zvolenskej Slatine , kde bol otecko evanjelickým farárom, nemám zvlášť bližší vzťah, lebo som mala štyri a pol roka, keď sme sa celá rodina (rodičia a dve sestry) presťahovali do Nových Zámkov, kde sa otecko stal seniorom. V roku 1948 tam potrebovali nového farára, nakoľko sa tam presťahovali mnohí evanjelici z  Békešskej Csaby a nemali duchovného pastiera. Maminka robila organistku, viedla aj cirkevný spevokol, takže už tam sa zrodil môj vzťah k hudbe.

Z akého dôvodu si vás mesto Nové Zámky zvolilo za Čestnú občianku?

V Nových Zámkoch som ukončila ZUŠ ( predtým ĽŠÚ) aj s vyšším oddelením. Od prvej triedy až po maturitu som častokrát pre Nové Zámky koncertovala, ako aj počas konzervatoriálnych  a vysokoškolských štúdií. Keď som ukončila VŠMU a profesionálne som sa venovala už spomínaným trom telesám, častokrát ma pozývali koncertovať na Hudobné jari a Hudobné jesene práve do tohto mesta, takže môj vzťah k mestu bol od detstva až do dnešného dňa trvalý a úprimný. Aj vzťah predstaviteľov mesta bol a je stále ku mne veľmi pozitívny. 

S kým sa vám najlepšie spolupracovalo a prečo?

Otázka mi pripadá podobne ako tá, keď sa zvyknú pýtať, ktoré dieťa má matka zo svojich detí najradšej. Všetky rovnako, ale každé svojím spôsobom, pre ich rozdielne povahy. Aj povaha mojich telies bola rôznorodá, tým aj spôsob práce s nimi. Výsledok musel byť vždy profesionálny a pre jeho tvorcov, i mňa, obohacujúci. Kúzelný zvuk detského spevu ma ale najviac dojímal a poslucháčov vedel tiež očariť. V Japonsku nám - na tam natočenú LP platňu- dali názov "Anjelské hlasy zo Slovenska".

Akú hudbu počúvate doma vy?

Najradšej mám ticho, čo mi ostalo ešte z dôb mojej aktívnej činnosti, ale ak niečo počúvam, mám rada kvalitnú klasickú hudbu, lebo, ako sa hovorí - hudba existuje len dobrá, alebo zlá  - a tá dobrá, keď je v „tichšom“ prevedení ma napĺňa pokojom.

Dlhé roky ste ako doc. zborového dirigovania učili na HTF – VŠMU. Medzi vašich žiakov patria významné mená, ktoré spomínajú na vás s veľkou úctou a láskou. Vybudovali ste u nich základy zborového umenia a vokálnej kultúry a s mnohými udržiavate aj dodnes pekné vzťahy. Aký je to pocit?

Je to to najkrajšie, čo môže učiteľ žiakovi dať. S mnohými si píšeme, alebo sa aj stretávame a cítim, že to nie je formálne, ale úprimné, čím sa naše vzťahy stále utužujú. Nemôžem všetkých študentov vymenovať, no zastávajú rôzne posty tak v oblasti dirigovania zborov, ako aj  v pedagogickej práci na konzervatóriách, či vysokých školách na Slovensku. Dala som im profesionálne a ľudsky to najlepšie čo som vedela a mohla - a oni mi to mnohonásobne vracajú. To je nie len v tomto dôchodkovom veku ten najkrajší pocit.

s_ondrejovymi_detmi_elenkou_a_viliamom.jpg

Foto: 
Archív Elena Šarayová

Žiaci pani Eleny Šarayovej: 

USA – dirigent -  Martin Majkut: Pre pani Šarayovú bol žiak viac než študentom. Cítil som sa, akoby ma zobrala do rodiny! Tešil som sa na každú hodinu. Ona je ako dynamo. Svojou energiou a vášňou pre hudbu nabila celú generáciu slovenských hudobníkov.

NSR – klaviristka - Zuzana Čižmarovičová: "Naša Ečka"...tak sme ju volali. Aj "naša teta Elenka". Žena s obrovským srdcom. A krásna a dobrá a múdra aj vtipná a tak veľký muzikant! Naša Ečka je nielen pre mňa, ale pre nás všetkých tak výnimočná, charizmatická a veľká osobnosť. Milovali sme ju všetci. Nenaučila nás len pekne spievať, ale hlavne ako vnímať hudbu a ako sa nestarať len sám o seba, ale aj o svojich "spoluspeváčikov". Občas vedela byť aj poriadne prísna, ale dobre sme vedeli, že ak sa chceme tešiť z vydareného koncertu, nezaobíde sa to bez denno-dennej disciplíny. Áno, takto mi ostala v pamäti moja "teta Elenka". Dala mi do života to, čo sa dnes snažím sprostredkovať i svojim žiakom. Milovať hudbu, usilovne pracovať a vždy byť človekom s veľkým srdcom.

SR – Ing. Martin Florián: Som vďačný, že som mohol koncertovať a muzicírovať v Bratislavskom detskom zbore. Výborná skúsenosť bol aj zaujímavý čas v Japonsku a na iných koncertoch i na skvelých sústredeniach. Boli sme fajn banda - na pódiu aj mimo neho. Som vďačný za túto veľmi cennú hudobnú a sociálnu skúsenosť. Aj za všetky priateľstvá, spomienky a za radosť z dobrej hudby. Ďakujem vám pani Elenka z celého srdca. 

SR – muzikológ - Adrian Rajter: Na prvé stretnutie s pani dirigentkou Elenou Šarayovou si pamätám veľmi dobre, bolo to v roku 1985 pri príležitosti premiérového naštudovania  kompozície Eugena Suchoňa Vivoláváňí jara, na ktorom som sa zúčastnil ako zborový spevák - člen Bratislavského chlapčenského zboru. Bolo to prvýkrát, čo som bol súčasťou vokálno-inštrumentálneho aparátu. Spomínam si, ako mi pani dirigentka imponovala nielen dokonalou znalosťou partitúry, nadhľadom nad procesom naštudovania, ale aj tým, ako pevne držala v rukách celý náročný interpretačný aparát, projekt, ktorý okrem profesionálnych hudobníčok Dámskeho komorného orchestra tvorilo niekoľko desiatok spevákov a speváčok vo veku od 8 do 18 rokov.  Počas štyridsiatich rokov pôsobenia na čele Bratislavského detského zboru štvrťstoročia pedagogickej činnosti na Vysokej škole múzických umení sa s nevyčerpateľnou energiou, oduševnením a oddanosťou venovala mladým ľuďom, ktorým odhaľovala čarovný svet vokálneho umenia, viedla ich k správnej tvorbe tónu, k dýchaniu, frázovaniu, k čistej intonácii, k vzájomnému počúvaniu sa, a najmä k láske a k úcte k spevu, k hudbe a k umeniu vôbec. Jej práca bola vždy založená na absolútnej profesionalite a zároveň ľudskosti a vzájomnom rešpekte a v najlepšom zmysle slova tak ovplyvnila a obohatila životy stoviek mladých ľudí. Som šťastný, že patrím medzi z nich. 

- - Inzercia - -