Dnes je streda, 30.november 2022, meniny má: Ondrej, Andrej
Čas čítania
7 minutes
Zatiaľ prečítané

Evolučná biologička Patrícia Chrzanová Pečnerová začala pri veveričkách, skončila pri mamutoch

jún 02, 2022 - 22:15
Vraví, že bola na konci sveta. Slovenská vedkyňa Patrícia Chrzanová Pečnerová cestovala až na Wrangelov ostrov v Arktíde, v Severnom ľadovom oceáne, aby mohla skúmať mamuty – teda, pozostatky po týchto zvieratách. Tento pre nás málo známy ostrov bol totiž domovom posledných mamutov, ktoré kedysi chodili po zemi. Ako sa vôbec začal jej záujem o praveké tvory?
Foto: 
Archív P. Ch. P.

Na samom začiatku bola fascinácia dobrodružnými románmi a dokumentárnymi seriálmi o prírode a osobitne románom Stratený svet od Arthura Conana Doylea. Patrícia hovorí, že práve toto ju „nakoplo“, aby si ako študijný odbor vybrala evolučnú biológiu. Prvým krokom k naplneniu jej sna bolo vysokoškolské štúdium na Masarykovej univerzite v Brne. A už tam sa pustila do výskumu. No, neboli to hneď spomínané mamuty. „Na mušku“ si zobrala drobné veveričky. „Vo svojom prvom výskume som zisťovala, ako vznikla v Južnej Amerike obrovská druhová rozmanitosť veveričiek. Ohromne ma to bavilo. Síce som necestovala do Amazonského pralesa, ako bolo mojím snom, odkedy som čítala román Stratený svet od sira A. C. Doylea, ale príbeh, ktorý odkrýval môj výskum, k tomu mal blízko. Objavili sme, že epicentrami vzniku nových druhov pre veveričky boli možno práve aj stolové hory v Južnej Amerike. Je to miesto, kde v románovom Stratenom svete prežili dinosaury,“ vysvetľuje mladá vedkyňa.

Nevyšli neandertálci, zobrala mamuty

Po skončení univerzity sa rozhodla pre doktorát a hľadala si miesto v zahraničí, kde by mohla robiť výskum podľa svojho gusta. Najprv ju zaujal výskum DNA neandertálcov v nemeckom Lipsku. Pre ambicióznu ženu to bolo niečo ako Jurský park. No, nedostala sa tam. Po čase sa v Štokholme objavila ponuka na doktorandský projekt o skúmaní DNA mamutov. Patrícia si povedala, prečo nie? Veď to môže byť rovnako fascinujúce ako Jurský par. Aj mamuty už dávno vyhynuli, tak ako dinosaury či neandertálci. V roku 2013 začala v hlavnom meste Švédska pracovať na svojom doktoráte. No, nebolo to tak, že by sa hneď zobrala a vycestovala po stopách mamutov na ďalekú Sibír, k Čukotskému moru. „Keď som začínala skúmať mamuty, neexistovali ešte žiadne plány o tom, že by som sa aj mohla ísť pozrieť na Sibír. Všetky vzorky, ktoré som potrebovala, som totiž už mala k dispozícii vďaka predchádzajúcim expedíciám a našim spolupracovníkom v Rusku. Ja som však školiteľovi jasne dala najavo, že ak by bola príležitosť, rada by som do terénu išla,“ hovorí Patrícia. Švédi zobrali toto jej rezolútne vyhlásenie veľmi vážne, a tak mladú ženu začali pripravovať na Sibír. Aby si vyskúšala, aké to je pracovať v teréne – zatiaľ v menej extrémnych podmienkach, išla na tri týždne do švédskych hôr. „Pomáhala som pri záchrane polárnych líšok. Je to ochranárska a výskumná práca, ktorú robia kolegovia na Štokholmskej univerzite. Nie je to Sibír, ale aj tak to bola dobrá zaťažkávajúca skúška. Pretože otestovala, či dokážem byť niekoľko týždňov iba s jedným spolupracovníkom hlboko v horách, bez mobilného signálu a s obmedzeným spojením so svetom. A či dokážem uniesť na chrbte všetko, čo na ten čas potrebujem,“ uvádza mladá žena.

Polárna líška a jej nora na Wrangelovom ostrove:

Príprava na medvede

Po tomto švédskom výskume nasledovala expedícia v Grónsku. A tu už „prihorievalo“. Pretože práve tu sa pripravovala na možný stret s ľadovými medveďmi. „Bolo to náročné najmä kvôli tomu, že sme sa po dlhých dňoch práce museli v noci striedať na medvedích hliadkach. Aby nás uprostred spánku neprekvapil ľadový medveď. Absolvovali sme kvôli tomu aj strelecký tréning a všade sme so sebou nosili zbrane,“ vysvetľuje Patrícia, akú „školu“ dostala v Grónsku. Až po tejto príprave mohla konečne vycestovať na Wrangelov ostrov v Severnom ľadovom oceáne a pracovať na výskume mamutov. Na ostrove nežijú žiadni ľudia, zato je však plný ľadových medveďov. Je to miesto s najväčšou hustotou ľadových medveďov na svete. „Na Wrangelov ostrov sme leteli helikoptérou z pevninského východosibírskeho mesta Pevek. Výskum sme robili dovedna siedmi vedci – traja Švédi, traja Rusi a ja. Na ostrove nám pomáhali aj miestni správcovia parku. Mali byť našou ochranou pred polárnymi medveďmi. Po predchádzajúcich skúsenostiach som už vedela, do čoho idem a myslím, že ja som mala oveľa menšie obavy ako moji blízki doma na Slovensku. Najhoršie je prekonať v sebe pocit, že idem na kraj sveta a keď sa niečo stane, pomoc je ďaleko,“opisuje svoje vnútorné pocity Patrícia. Výskumníci sa zameriavali na hľadanie vzoriek mamutov v korytách riek. Keď sa na jar topí sneh a ľad, prúdy riek sa zarezávajú do permafrostu a vymývajú odtiaľ mamutie pozostatky, ktoré tam pretrvali dodnes zamrznuté.

Na ostrove našli kly, zuby a kosti

Výskum robili asi  tri týždne. Našťastie, do priameho stretu s medveďmi sa nedostali. Mladá vedkyňa však vraví, že vidieť množstvo polárnych medveďov bol úžasný zážitok. Pre dokreslenie treba dodať, že Wrangelov ostrov bol pred niekoľkými rokmi zapísaný na zoznam UNESCO. Rusi potom na niekoľkých miestach ostrova vybudovali stanice, kde prespávajú bohatí turisti, ktorí si môžu dovoliť plavbu Arktídou. Na dvoch takýchto staniciach si mohli spraviť základňu aj Patrícia s kolegami. „Po tundre nás prevážali vozidlá, bola to v istom smere veľmi luxusná terénna práca. No, významnou súčasťou našej práce bolo chodenie, zbieranie mamutích vzoriek,“ dodáva Slovenka. „Našli sme pomerne veľké množstvo vzoriek mamutích klov, zubov a kostí. Na ich analýze pracuje moja nástupníčka, nová doktorandtka. Väčšina výsledkov ešte nie je dokončená, ale prvá štúdia, v ktorej boli tieto vzorky zahrnuté, je už vonku. V tej sme vzorky najskôr datovali uhlíkovou metódou, aby sme zistili, kedy daný mamut uhynul. Potom sme použili model, ktorý dokáže odhadnúť, kedy mamuty z rôznych oblastí na Sibíri vymizli,“ vysvetľuje Patrícia.

Prvá vzorka (kel) mamuta, ktorá sa mi podarila nájsť:

 

Čukčovia ich vzali na výlet

Okrem dobrodružného výskumu bolo pre Patríciu zaujímavé aj mesto Pevek, odkiaľ na Wrangelov ostrov cestovali. „Bol to však zážitok iného druhu. Po páde Sovietskeho zväzu z mesta odišla veľká časť obyvateľstva, takže niektoré časti vyzerajú dnes ako mesto duchov. Tí, čo tam zostali, žijú najmä vďaka ťažbe v miestnych baniach, uhoľnej elektrárni a prístavu. Nedávno tam spustili plávajúcu jadrovú elektráreň Akademik Lomonosov. Človek sa tam naozaj cíti ako na konci sveta,“ opisuje svoje pocity mladá výskumníčka. Čerstvé potraviny tam vraj dorazia iba vtedy, keď príde loď. Kvôli ťažbe miestna voda vo vodovode nie je dobrá na pitie ani po prevarení. Na pitie si kupovali džúsy po záruke, lebo nič iné sa nedalo zohnať. „Čakanie v Peveku nám skrátili miestni Čukčovia. Vzali nás na výlet k vtáčím útesom. Bol to veľmi autentický zážitok. Naši sprievodcovia mali so sebou pušky na ochranu pred ľadovými medveďmi, svorku samojedov – čo je najstaršie sibírske plemeno psa, a mláďa zdomácneného soba,“ hovorí Patrícia.

Zistila najstaršiu DNA

Mladá vedkyňa zo Slovenka zažila naozaj vzrušujúcu expedíciu na ďalekej Sibíri. No, vzrušenie zažila aj neskôr,  v laboratóriu v Štokholme. „Dostala som možnosť vyskúšať, či sa nám podarí získať DNA zo zubov mamutov s použitím najmodernejších postupov. Už dávnejšie sa niektorí moji kolegovia pokúsili získať z týchto zubov DNA, ale technológie a postupy na to vtedy ešte nestačili. Išlo o vzorky zubov z niekoľkých mamutov, ktoré ešte v 70. rokoch minulého storočia našiel istý ruský paleontológ. Nám sa to podarilo a zistili sme, že najmladšia z troch vzoriek má 700-tisíc rokov a najstaršia 1,2 milióna,“ uvádza Patrícia. Ako dodáva, najstaršou DNA, ktorú sa podarilo získať pred ich objavom, bola DNA z koňa, ktorého objavili na Aljaške a jeho vek sa datoval do 700-tisíc rokov dozadu. Existovala tiež DNA zo 400-tisíc rokov starých neandertálcov a ľadového medveďa zo španielskej jaskyne. Drvivá väčšina zvyšnej starobylej DNA, ktorá sa zatiaľ skúmala, má menej ako 50-tisíc rokov. V tomto kontexte vidieť, aký obrovský úspech dosiahla Patrícia a jej spolupracovníci.

Covid prekazil oslavu

„Nie som si istá, či sme to patrične oslávili. Vedecké objavy sa zvyčajne rodia postupne. Aj tento objav sa rodil pomaly a v niekoľkých krokoch, ako postupne prichádzali výsledky. So zatajeným dychom som čakala na výsledky každej analýzy a sama som v sebe potláčala nadšenie, kým sme si rôznymi spôsobmi neoverili, že sa naozaj nemýlime. Zapojili sme mnoho špičkových kolegov z celého sveta, aby sme sa uistili, že túto vzácnu DNA preskúmame, ako sa patrí,“ vysvetľuje vedkyňa. Ich práca bola zverejnená v uznávanom odbornom časopise Nature. „Keď vyšiel, v Európe zúrila druhá vlna pandémie, my sme pracovali z domu a nemohli sme sa stretnúť. Tak sme s mojimi najbližšími spolupracovníkmi z Centra pre paleogenetiku v Štokholme usporiadali spoločný hovor cez Zoom v čase, keď mal byť článok zverejnený a spoločne sme sledovali, ako svetové médiá zverejňovali články o našom objave,“ hovorí Patrícia.

- - Inzercia - -